Zem je stará približne 4600 miliónov rokov. Jej dejiny vedci geologicky rozdelili na rôzne úseky - geologické obdobia, ktoré sú spravidla ohraničené významnými geologickými alebo paleontologickými udalosťami, napríklad masovými vymieraniami. Geologická minulosť Zeme sa rozdeľuje na nasledujúce geochronologické jednotky (od najväčšieho po najmenšie) a ekvivalentné chronostratigrafické jednotky (t. j. názvy z hľadiska vrstiev a súvrství vzniknutých v jednotlivých geochronologických obdobiach).
Dolu uvedená tabuľka je prevzatá zo slovenskej verzie Medzinárodnej chronostratografickej tabuľky (stav v roku 2021). Najmä na úrovni „stupňov“ existujú na Zemi rozličné regionálne delenia.
Paleontológovia často používajú (stratigrafické) biozóny (či fázy vývoja života, napr. tzv. „faunal stages“) namiesto presných geologických období. Názvoslovie týchto fáz je dosť komplikované.
Uvádzané dátumy a rozsahy neistoty sú prevzaté z Geologic Time Scale 2012 Medzinárodnej komisie pre stratigrafiu.
Podľa staršieho delenia sa rozlišovali prvohory (primér, starovek Zeme), druhohory (sekundér, stredovek Zeme), treťohory (terciér, novovek Zeme) a štvrtohory (kvartér, najnovšia etapa dejín Zeme). Označenia prvohory, druhohory, treťohory aj štvrtohory ako synonymum pre paleozoikum, mezozoikum, terciér a kvartér v súčasnosti Slovenská terminologická a stratigrafická komisia neodporúča používať. Označenie terciér a na čas aj kvartér bolo v roku 2004 oficiálne zrušené.
Nedávne objavy (najmä po roku 1980) značne zmenili pohľad na geológiu prekambria. Prekambrium (pravek Zeme, kryptozoikum) je súhrnný názov pre proterozoikum, archaikum a hadaikum. Od roku 2004 sa zaviedlo ediakarium oficiálne ako obdobie pred kambriom.
História geologického delenia
Celá geologická minulosť Zeme bola rozčlenená podľa geologického a paleontologického vývoja na Zemi do hierarchicky usporiadaných časových úsekov podľa udalostí, ktoré sa v danom období či na ich rozhraní stali. Prvé takéto rozdelenie vypracoval okolo roku 1760 benátsky dôlný inžinier Giovanni Arduino na príklade dlhého prirodzeného rezu usadenými horninami v Alpách. Rozlíšil tu štyri základné obdobia, ktoré nazval rady - teda primárne, sekundárne, terciérne a kvartérne. Rozlíšil ich podľa chemického zloženia hornín a podľa typických skamenelín, ktoré v nich boli obsiahnuté.
Toto rozdelenie bolo postupne upravované a rozvíjané v priebehu 19. storočia, kedy k základným érám pribudli tiež periódy, ktoré sa ďalej dali rozlíšiť na vrchné, stredné či spodné. Obdobia sa rozlišovali podľa typických skamenelín, ktoré sú označované ako vodcovské - teda typické pre určité obdobia. Na prelome základných ér, teda prvohôr, druhohôr a treťohôr sa predpokladala určitá kataklyzmatická udalosť, ktorá viedla k významnému prevratu v biologickom vývoji organizmov. Tieto zvraty sa odrážali práve v zachovaných skamenelinách a neskoršie výskumy tento predpoklad potvrdzovali.
S vymedzením posledných dvoch „rádov“ - treťohôr a štvrtohôr, bol vždy problém. V dnešnej stratigrafickej tabuľke už treťohory nenájdeme a štvrtohory (kvartér) je označenie jemnejšej časovej jednotky, nie veľkej éry.
Súčasné delenie najväčších časových jednotiek navrhol v roku 1841 John Phillips, ktorý prvýkrát použil názvy paleozoikum, mezozoikum a kenozoikum. Názvy sa vzťahujú k pohľadu na fosílie z tejto doby, teda ide o obdobie starého, stredného a nedávneho života.
O období pred prvohorami sa dlho súdilo, že to bola doba bez života. Až neskôr boli nájdené skameneliny, ktoré dokazujú existenciu života dávno pred prvohorami. Neskôrším výskumom bolo dokonca zistené, že celé obdobie od prvohôr až do súčasnosti predstavuje iba kratšiu časť dejín života na Zemi.
Princípy a metódy určovania geologického času
Stratigrafická tabuľka vznikala už v priebehu 19. storočia a pôvodne bola založená na princípe superpozície a pravidla rovnakých skamenelín. V prvej polovici 19. storočia prekvital v kresťanskom svete názor, podľa ktorého bol vznik Zeme spočítaný k roku 4004 pred naším letopočtom. K tomuto číslu došiel anglikánsky arcibiskup James Ussher v roku 1650 na základe údajov obsiahnutých v Bibli.
Objavy veľkého množstva skamenelín odlišných od súčasne žijúcich druhov boli na prelome 18. a 19. storočia. V 18. storočí škótsky geológ James Hutton oprášil starovekú teóriu o dlhotrvajúcom zázname minulosti v horninách, keď opäť sledoval sedimentárne javy v súčasnej prírode. Bol to ostatne práve Hutton, ktorý do geológie zaviedol princíp uniformity dejov, to znamená, že tie prírodné deje a procesy, ktoré sledujeme dnes, museli rovnakým spôsobom prebiehať aj v dávnej minulosti.
V knihe Princípy geológie z roku 1830 sir Charles Lyell ďalej rozvíjal myšlienky o dlhodobom usadzovaní hornín a okrem toho si už všíma skameneliny v nich obsiahnuté, o ktorých tvrdí, že sa jedná o pozostatky dávnych živočíchov.
Princíp superpozície prvýkrát formuloval dánsky prírodovedec Niels Stensen, známy tiež ako Nicolaus Steno, v 17. storočí. Princíp superpozície uvádza, že v nezvrásnených sedimentárnych vrstvách ležia mladšie vrstvy nad staršími. To znamená, že každá vrstva sedimentu je mladšia než tá pod ňou a staršia než tá nad ňou. Pri aplikácii princípu superpozície je dôležité brať do úvahy, že jeho platnosť nie je univerzálna. V niektorých prípadoch môžu geologické procesy, ako sú tektonické pohyby, spôsobiť prevrátenie alebo deformáciu vrstiev, čo vedie k porušeniu pôvodného usporiadania.
Pravidlo rovnakých skamenelín, formulované anglickým geológom Williamom Smithom, je základným princípom stratigrafie. Toto pravidlo vychádza z princípu superpozície a evolučnej teórie a umožňuje určovať relatívne stárie usadených hornín na základe fosílneho obsahu. Ak sa vo vrstvách na rôznych miestach nachádzajú rovnaké skameneliny, možno tieto vrstvy považovať za rovnako staré.
Presnejšiu predstavu o skutočnom stáří potom umožnil objav rádioaktivity na prelome 19. a 20. storočia, kedy už prvé výpočty založené na stanovení množstva rádia v zemskom plášti smerovali k miliardám rokov. V 50. rokoch 20. storočia boli vyvinuté radiometrické metódy, ktoré sa používajú nielen na datovanie hornín, ale aj fosílií.
Medzinárodná chronostratigrafická tabuľka
Celosvetovú platnosť stratigrafickej tabuľky zabezpečuje Medzinárodná stratigrafická komisia. Najnovšiu verziu tabuľky nájdete na stránke stratigraphy.org vrátane rôznych jazykových mutácií.
V hornej časti tabuľky sú obdobia najmladšie a pod nimi postupne radené obdobia staršie. Názvy stratigrafických jednotiek sa v slovenčine píšu s malým začiatočným písmenom.
Neformálne jednotky a jednotky doposiaľ nepomenované sú v tabuľke písané kurzívou. Podfarbenie zodpovedá farbám predpísaným pre geologickú mapu sveta.
Absolútne stárie hraníc jednotiek (začiatok obdobia) bez ratifikovaného GSSP alebo bez presného absolútneho datovania sú tu tiež písané kurzívou (a tiež dĺžka trvania jednotiek s takýmto štartom hranice).
Najväčšie geochronologické jednotky a ich chronostratigrafické ekvivalenty
| Geochronologická jednotka (Najväčšia po najmenšiu) | Chronostratigrafická jednotka (Najväčšia po najmenšiu) | Odhadované začiatky (v miliónoch rokov pred súčasnosťou) |
|---|---|---|
| Eón | Eratém | Veľmi dlhé časové úseky, často presahujúce miliardy rokov. |
| Éra | Systém | Napríklad Paleozoikum, Mezozoikum, Kenozoikum. |
| Obdobie | Útvar | Napríklad Jurské obdobie, Kriedové obdobie. |
| Éra (užšie) | Oddelenie | Delenie útvarov na menšie časti. |
| Vek | Stupeň | Najmenšie formálne jednotky v rámci geologického času. |
| Chron | Chronozóna | Najnižšia chronostratigrafická jednotka. |
Prekambrium
Prekambrium (pravek Zeme, kryptozoikum) je súhrnný názov pre proterozoikum, archaikum a hadaikum. Od roku 2004 sa zaviedlo ediakarium oficiálne ako obdobie pred kambriom.
- Hadaikum: Najstaršie obdobie, vznik Zeme.
- Archaikum: Vznik života v podobe jednobunkočných organizmov (baktérie, sinice).
- Proterozoikum: Vznik prvých kontinentov, postupné zdokonaľovanie života, vznik mnohobunkových organizmov. Obdobie veľkých zalednení (teória snehovej gule).
- Ediakarium: Obdobie pred kambriom, charakterizované výskytom tzv. ediakarskej fauny.
Paleozoikum (Prvohory)
Paleozoikum je obdobie starého života.
- Kambrium: „Kambrická explózia“ - rýchly rozvoj živočíšnych druhov, objavujú sa mäkkýše, ramenonožce, hlavonožce, členovce.
- Ordovik: Rozvoj morských bezstavovcov, objavujú sa prvé ryby.
- Silúr: Rozvoj rybovitých obratlovcov, prvé suchozemské rastliny a živočíchy.
- Devón: „Doba rýb“, rozvoj rýb, prvé obojživelníky, vývoj cievnatých rastlín.
- Karbon: Rozvoj hmyzu (obrie druhy), obojživelníkov, objavujú sa prví plazi, vznikajú rozsiahle sloje čierneho uhlia.
- Perm: Rozvoj plazov, vrátane savcovitých. Končí rozsiahlym vymieraním.
Počas paleozoika sa najväčšia pevnina - kontinent Gondwana - rozprestieral prevažne na južnej pologuli.
Mezozoikum (Druhohory)
Mezozoikum je obdobie stredného života, „doba plazov“.
- Trias: Počiatok rozpadu Pangey, rozvoj plazov a prvých cicavcov, objavujú sa prví lietajúci plazy (pterosaury). Končí vymieraním.
- Jura: „Zlatý vek dinosaurov“, rozvoj veľkých dinosaurov, objavujú sa prvé vtáky, rozvoj morských plazov (ichthyosaury, plesiosaury).
- Krieda: Vrchol rozvoja dinosaurov, objavujú sa prvé krytosemenné rastliny (kvitnúce rastliny), na konci obdobia dochádza k masívnemu vymieraniu (pravdepodobne v dôsledku dopadu asteroidu), ktoré vyhubilo dinosaury.
Kenozoikum (Treťohory a Štvrtohory)
Kenozoikum je obdobie nedávneho života, „doba cicavcov“.
- Paleogén: Rozvoj cicavcov po vymretí dinosaurov, objavujú sa prví primáti, kone, veľryby. Zásadné zmeny v morskej prevratnosti.
- Neogén: Pokračuje rozvoj cicavcov a vtákov, objavujú sa prví ľudia (Homo habilis). Zásadné klimatické zmeny, ochladzovanie.
- Kvartér: Obdobie ľadových dôb, výrazné kolísanie klímy. Rozvoj rodu Homo, objavenie sa Homo sapiens a neandertálcov. Vymieranie veľkých cicavcov.
V rámci kvartéru sa v súčasnosti diskutuje o možnosti zavedenia antropocénu ako najmladšej epochy, ktorá by odrážala vplyv ľudskej činnosti na Zem.
tags: #geo #paleo #stratigraficka #tabulka