Príbehy o úmrtiach spôsobených hladom, týraním a rôznymi formami väznenia a protestov sú tragickou súčasťou ľudskej histórie. Tieto prípady poukazujú na extrémnu biedu, psychické problémy a násilie, ktoré môžu postihnúť jednotlivcov i celé komunity.
Prípad z Rakúska: Smrť trojročného chlapca
Rakúske úrady v utorok 11. novembra obvinili rodičov trojročného chlapca z vraždy po tom, čo ich syn zomrel v máji 2024 od hladu a smädu. Oznámila to prokuratúra v tirolskom Innsbrucku. Podľa prokuratúry 27-roční rodičia svoje dieťa úmyselne mučili a boli presvedčení, že za ich zlú finančnú situáciu môže dieťa, pretože ho posadol démon. O prípade informovala agentúra DPA.
V dome rodiny v okrese Kufstein blízko hraníc s Nemeckom rodičia chlapca podľa prokuratúry rovnako bili, zväzovali, držali v tme a tiež na niekoľko dní zatvárali nahého do šuplíka. Dieťa bolo výrazne podvyživené. Keď trojročný chlapec zomrel, vážil iba sedem kilogramov, čo je menej ako polovica bežnej váhy pre dieťa jeho veku.
Rodičia čelia aj obvineniu z týrania a obmedzovania osobnej slobody. Podľa prokuratúry sa k činom priznali. Obžaloba sa opiera o četové správy medzi otcom a matkou, fotografie a videozáznamy, ktoré obaja počas týrania obstarali.
Podľa prokurátora žili rodičia vo finančnej tiesni. Údajne sa uchýlili do sveta fantázie a za svoj osud vinili démona, ktorý sa mal vteliť do dieťaťa. Podľa znaleckého posudku sú otec aj matka príčetní, vykazujú však sadistickú poruchu osobnosti.
Keď otec v máji 2024 zavolal políciu k úmrtiu trojročného chlapca, bola nariadená pitva. Po smrti chlapca boli rodičia pre ich psychický stav hospitalizovaní. Po prepustení ich zatkli pre podozrenie zo zanedbania starostlivosti. Odvtedy sa nachádzali vo väzbe, ktorú im rakúske úrady opakovane predlžovali.
Kuba a hladovka Guillerma Farinasa
HAVANA 8. marca - Kuba kritizovala 12-dňovú hladovku disidentského novinára Guillerma Farinasa a odmietla jeho požiadavku prepustiť 26 politických väzňov, ktorí potrebujú lekárske ošetrenie. 48-ročný Farinas začal svoju v poradí 23. hladovku. Jedlo aj vodu odmietol opäť deň po tom, ako politický väzeň Orlando Zapata 23. februára zomrel po 85 dňoch hladovky, ktorú držal na protest proti podmienkam za mrežami.
„Kuba, ktorá mnohokrát ukázala svoju úctu k ľudskému životu a dôstojnosti, nebude akceptovať nátlak alebo vydieranie,“ píše sa vo vládou kontrolovanom denníku Granma. Na túto tému sa kubánske denníky prostredníctvom tohto článku vyjadrili vôbec po prvýkrát. Zapatova smrť vyvolala hnev medzinárodného spoločenstva, ktoré spolu s ľudskoprávnymi organizáciami vyzvali Kubu, aby prepustila všetkých politických väzňov.
Farinasa v stredu hospitalizovali po tom, ako odpadol. Stalo sa tak dva dni po návšteve vládnych lekárov, ktorí po lekárskej prehliadke skonštatovali, že je veľmi dehydrovaný. Disident však odmietol liečbu s tým, že je „za vec pripravený zomrieť“.
„V tomto prípade nemôže liek vyriešiť problém vytvorený so zámerom zdiskreditovať náš politický systém, ale sám pacient, zahraniční diplomati a médiá, ktorí ním manipulujú,“ uvádza denník, ktorý Farinasa označil za agenta amerických a európskych záujmov. „Dôsledky bude niesť on, a iba on,“ píše Granma.
Podľa denníka Granma „lekár musí rešpektovať rozhodnutie človeka, ktorý začal štrajk. Preto ho nemôžme nútiť jesť, ako to americké úrady bežne robia vo väzniciach a v mučiarňach v Guantáname (na Kube), Abú Ghurajb (v Iraku) a v Bagráme (v Afganistane), čím porušujú práva väzňov.“
Situácia palestínskych väzňov a detí v Izraeli
V kontexte ľudských práv a medzinárodného práva sa objavujú aj závažné obvinenia týkajúce sa zaobchádzania s palestínskymi väzňami a deťmi na okupovaných územiach.
Nediskriminácia a dvojaký právny poriadok
V bode 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa hovorí o nediskriminácii. Na okupovaných územiach, predovšetkým na Západnom brehu, platia súčasne dva rôzne právne poriadky, ktoré sa uplatňujú v závislosti od národnosti a etnickej príslušnosti človeka. Palestínskych civilistov, vrátane detí, na Západnom brehu súdia izraelské vojenské súdy. Neodňateľné právo na život je na okupovaných územiach veľmi ľahko odňateľné.
Násilie voči deťom
V roku 2016 Izraelčania zabili na Západnom brehu Jordánu a v Gaze 105 Palestínčanov, z toho 35 detí. 17-ročného Ahmeda Zeidaniho zastrelili, keď utekal pred vojakmi. Ahmed Younis al-Kawazba je pochovaný vedľa svojho spolužiaka Mahmouda al-Shalaldu, ktorého vojaci zastrelili v novembri 2015. Faris al-Bayed zomrel po 69 dňoch v kóme po tom, čo ho postrelili vojaci počas pochodu na počesť 14-ročného Ahmada Sharaku, ktorého zabili rok predtým.
Odlúčenie rodín
Dieťa má právo žiť s rodičmi, okrem prípadov, keď to je nezlučiteľné s jeho záujmami. Rodiny uväznených Palestínčanov zostávajú na dlhé roky odlúčené. Organizácia Addameer uvádza, že väzňov môžu navštíviť len príbuzní prvého stupňa. Muži vo veku 16-35 rokov dostanú povolenie len raz ročne (ak ide o bratov väzňa), synovia väzňov v tomto veku môžu prísť 2-krát za rok. Návštevy väzňov z Gazy boli zakázané v roku 2007, neskôr sa spojili aj so zákazom telefonického kontaktu.
Addameer upozorňuje, že zákaz volať rodine ostal v platnosti aj počas vojny v Gaze koncom roku 2008 a začiatkom roku 2009. Operácia Liate olovo mala znaky genocídy.
12-ročná Zeina z Ras al-Amud v Jeruzaleme má s otcom len jednu spoločnú fotku. Prebiehajúca protestná hladovka palestínskych väzňov žiada aj zmiernenie prísneho obmedzovania rodinných návštev a povolenie telefonického kontaktu s rodinami. Izrael má tiež uväzneným ženám umožniť návštevy bez sklenenej bariéry medzi rodinnými príslušníkmi, aby mohli objať svoje deti.
Výsluchové metódy a mučenie
V krátkom dokumentárnom filme Riskantné detstvo: Zatýkanie detí v Jeruzaleme Mohammad Derbas vysvetľuje vypočúvacie metódy. Vyšetrovatelia používajú vyhrážky smerom k rodine dieťaťa - rodičom či sestrám. Zneužívajú konzervatívnosť spoločnosti a útočia počas výsluchu na česť rodiny, čím dieťa postupne zlomia. Počas výsluchov a väznenia deti zažívajú šok.
Žiadne dieťa nesmie byť vystavené mučeniu, krutému zaobchádzaniu alebo trestaniu, nezákonnému uväzneniu alebo zbaveniu slobody. Addameer izraelskú politiku na okupovaných územiach označuje ako systematické ničenie detstva. Od roku 2000 bolo vo väzbe zadržaných 12 000 palestínskych detí.
Najčastejším obvinením je hádzanie kameňov, ktoré možno potrestať uväznením na 20 rokov. Rodičia často nevedia, kde sú deti väznené, vidieť ich môžu až v súdnej miestnosti. Vyšetrovatelia deti nútia podpisovať dokumenty v hebrejčine. V rozpore so zákonom pri výsluchoch často nie je prítomný rodič ani žiadna iná dospelá osoba. O mučení palestínskych detí rozpráva austrálsky film Spravodlivosť studená ako kameň (Stone Cold Justice).
Prípad „Chlapcov z Haresu“
15. marca uplynuli 4 roky od uväznenia piatich „Chlapcov z Haresu“ (The Hares Boys). 14. marca havarovala na ceste číslo 5 Izraelčanka z ilegálnej osady, pri nehode sa zranili aj jej tri dcéry. Z nešťastia obvinila Palestínčanov. Izraelská armáda v reakcii na hnev osadníkov vytvorila check-pointy pri ceste a pri vstupoch do niektorých dedín v blízkosti miesta nehody. Dôkazy o tom, že chlapci spôsobili osadníkom nehodu hádzaním kameňov, nie sú. Svedkovia vypovedali, že obvinení boli v čase incidentu inde.
Po dlhých mesiacoch väznenia (aj na samotke) a násilia bol každý z chlapcov na základe vynúteného priznania obvinený z 25-násobného pokusu o vraždu.
Administratívna väzba a hladovky
V Izraeli je dnes viac ako 6000 palestínskych väzňov. Približne desatina z nich sa nachádza v tzv. administratívnej väzbe. Znamená to, že sú uväznení bez obvinenia a bez súdu na základe „tajných“ dôkazov, ku ktorým väzeň ani jeho právny zástupca nemajú prístup. Administratívna väzba sa môže predlžovať navždy, bez uvedenia dôvodu.
Protestná hladovka sa začala symbolicky 17. apríla, ktorý je dňom solidarity s palestínskymi politickými väzňami. Týmto krokom väzni chcú dosiahnuť ukončenie praxe administratívnej väzby bez obvinenia a bez súdu a dodržiavanie svojich základných práv - umožnenie kontaktu s rodinou či poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Do štrajku sa na jeho začiatku zapojilo zhruba 1600 väzňov.
Zdravotný stav hladujúcich väzňov sa zhoršuje, podľa najnovších správ Marwan Barghouti odmieta piť vodu. Začiatkom mája dostal Mazin al-Maghraby na zhromaždení na podporu väzňov infarkt a zomrel v nemocnici v Ramalláhu. Sám bol bývalý väzeň, prepustili ho pred pár mesiacmi. Vo väzbe sa mu podstatne zhoršil zdravotný stav, zlyhávali mu obličky.
Bežní Palestínčania vyjadrujú väzňom podporu rôznymi spôsobmi. Spolu s väzňami na znak solidarity držia hladovku aj ich rodiny. Spravodajské portály mávajú na hlavnej stránke samostatnú sekciu o situácii väzňov.
The Independent informuje, že 50 reštaurácií v Gaze počas jedného dňa ponúkalo iba vodu so soľou. Palestínska odpoveď prišla rýchlo v podobe 44-sekundového videa, na ktorom bližšie nešpecifikovaný vojak konzumuje pizzu.
Tento týždeň bol opäť vzatý do väzby palestínsky akademik a spisovateľ Ahmed Qatamesh. Má 63 rokov, prvýkrát bol vo väzení v roku 1969. Patrí medzi Palestínčanov, ktorí v administratívnej väzbe strávil najdlhšiu dobu - okolo 8 rokov.
Násilie a protesty
15. mája izraelskí vojaci zastrelili 28-ročného rybára Mohammeda Bakra z utečeneckého tábora Shati v Gaze. Bol ženatý a mal 2 deti.
Tragický bol aj pravidelný piatkový protest v dedine Nabi Saleh na okupovanom Západnom brehu minulý týždeň. Ženy z rodiny Tamimi sa snažili izraelským vojakom zabrániť v streľbe. Protesty v Nabi Saleh sú zamerané proti okupácii a proti výstavbe osád na území dediny. Počas protestu bol zastrelený Saba Nidal Obaid.
Podobne 18. mája bol zabitý v okupovanom Nábuluse 23-ročný Mutaz Hussein Hilal Bani Shamsa počas protestu na podporu väzňov. Fotograf agentúry AP Majdi Eshtayyah dostal zásah do ruky. Po vražde v Nábuluse osadníci kúpili čokoládu a rozdávali ju okoloidúcim (i okolostojacim izraelským vojakom). Oslavovali „zabitie vandala“.
Izrael ako okupant má povinnosti voči civilnému obyvateľstvu. Minister školstva Bennett jeho čin už stihol pochváliť a oceniť ako sebaobranu.
Tento mesiac zastrelili izraelskí policajti v Jeruzaleme 16-ročnú Fatimu Hjeiji. Údajne mala nôž a policajti sa báli o život. Podľa očitých svedkov do nej naďalej strieľali, aj keď bez pohybu ležala na zemi. Vypálili 10-20 rán. Podľa organizácie B´tselem Fatima stála niekoľko metrov od hliadky za kovovou bariérou a nepredstavovala bezprostredné nebezpečenstvo. Pred rokom bola 10 dní vo väzení, kde ju fyzicky a psychicky mučili.
Medzitým sa izraelská ministerka kultúry Miri Regev poprechádzala v Cannes po červenom koberci v sukni, ktorá zobrazuje „večné hlavné mesto Izraela“ - t.j. Jeruzalem. Pani ministerka chcela svojim odevom osláviť 50 rokov od „oslobodenia a zjednotenia Jeruzalema“.
Dôležitá je i mediálna pozornosť. Ak tá bude chýbať, prídu ďalšie zbytočné úmrtia. Viacerí izraelskí ministri sa už vyjadrili, že požiadavky väzňov chcú ignorovať. Ak chceme niečo zmeniť, treba aj tomuto protestu venovať pozornosť.
Prepustený palestínsky väzeň rozpráva o krutom hladovaní a zneužívaní v izraelských väzniciach
Prípad leopoldovskej väznice a amnestie
Príbeh leopoldovskej väznice a následkov prezidentských amnestií Václava Havla je ďalším príkladom, kde sa prelína násilie, nespokojnosť a tragické udalosti.
Vzburu a útek
V Leopoldove došlo k vzbure väzňov a následnému úteku, ktorý si vyžiadal obete na životoch. Zavraždeného dozorcu Františka Svobodu, ktorý bol napadnutý nožmi a surovo zabitý, poznal aj Jozef Slovák, ktorý si v tej istej väznici odpykával doživotný trest.
V roku 1990 bol Jozef Slovák podmienečne prepustený na Havlovu amnestiu, no v roku 1993 sa do Leopoldova vrátil, tentoraz na doživotie, za viacnásobné vraždy žien, ktoré začal páchať po prepustení na amnestii.
Amnestie ako chyba
Jozef Slovák má rovnako ako mnohí iní rovnaký postoj, že amnestie boli chybou. „Z môjho pohľadu to bola totálna katastrofa. Amnestia bola ušitá horúcou ihlou, nehovoriac o tom, že tí, ktorí ju pripravovali, sa do istej miery podriadili požiadavkám väzňov, ktorí štátne orgány tlačili, aby bolo prepustených čo najviac z nich.“
Po prepustení väzňov sa v Leopoldove ustanovil akčný výbor, ktorý mal dohodnúť podmienky amnestie. Traja z výboru dostali prerušenie trestu, aby išli do Prahy za Václavom Havlom. Neskôr sa však ukázalo, že si vybavili individuálne amnestie a viac sa do väznice nevrátili. Toto bolo hlavným dôvodom, prečo sa väčšina väzňov napálila a diania vo väznici sa ujali radikálne naladení.
Hladovka a rabovanie
Väzni následne vyhlásili hladovku, ktorou si chceli vynútiť prepustenie. Jozef Slovák si na ňu spomína s ironickým úsmevom: „O akej hladovke chcete hovoriť?! Vyhlásili ju 22. 12. a vianočné nákupy sa robili do 19. 12. Väzni mali teda jedlo minimálne na desať dní a potom vyrabovali ústavnú kuchyňu a vypekali si kurčatá a rezne.“
Slovák spomína, ako sa väzni vo dne v noci prechádzali po väznici a vyrabovali, čo sa dalo: ústavný bufet, sklad v kuchyni a lieky z ošetrovne, z ktorých sa zdrogovali.
Väzenská mentalita
Jozef Slovák bol v Leopoldove iba do 8. marca, takže požiar väznice, ktorý vypukol dvadsať dní po jeho odchode, už nezažil. Tušil však, že sa schyľuje k tragédii. „Medzi vzbúrených väzňov prišla komisia SNR, ktorá nič nevyriešila, len pridala olej na už zapálený oheň. Nasľubovali hory-doly, ale nič sa nedialo.“
„Už po ich odchode sa hovorilo o tom, že väznicu zapália. Poslednú ranu však zasadil vtedajší prokurátor pre dozor nad výkonom trestu JUDr. Anton Fábry, ktorý sa doteperil v sprievode bacharov a vyzval väzňov, aby sa okamžite podriadili príkazom príslušníkov, inak tí, ktorí neposlúchnu, budú potrestaní za vzburu. Skončilo to tak, že mal čo robiť, aby odišiel so zdravou kožou.“
„Mentalita väzňov je taká, že konajú ako stádo. Keď sa jednotlivo pustíte do niektorého z nich, tvári sa, že on s tým nič nemá. Keď ich je však kopa, sú superhrdinovia.“
Vraždiaca horda
V Leopoldove napokon vzburu zvládli s pomocou jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek. Atmosféra sa však neupokojila a vyvrcholila o pár mesiacov ešte väčšou tragédiou. 23. novembra 1991 sa skupina väzňov dohovorila na úteku. Zúčastnilo sa na ňom sedem odsúdených, ktorých vodcom bol Tibor Polgári. Neštítili sa ani vraždiť.
Prvou obeťou bol dozorca František Svoboda. Po skončení sčítania väzňov ho Polgári požiadal, aby mu otvoril mrežu, pretože chce do schránky vhodiť list. Keď tak dozorca urobil, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý ho niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda na mieste zomrel.
Väzni sa presunuli do kancelárie, kde spútali a brutálne zbili štyroch dozorcov. Obliekli si ich uniformy a dostali sa až k bránam väznice. Odcudzili dva samopaly a štyri pištole. Tam usmrtili štyroch strážcov a ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Keďže jeden z väzňov sa im postavil do cesty, vodca vzbury Polgári ho zastrelil.
„Poručíka Svobodu, ktorého napadli na začiatku nožmi a surovo ho zabili pre nič za nič, som poznal,“ povedal Jozef Slovák. „Čo sa týka úteku a ďalších udalostí, mal som možnosť baviť sa s niektorými z nich vrátane Urigu a Polgáriho. Niektorí sa snažili dokazovať, že ani nevedeli, ako sa do toho dostali, a iní klamali.“
